Život mi začal dávať zmysel

Andrej

Pochádzam z malej dediny, kde som vyrastal v katolícko-ateistickej rodine. So starenkou som chodieval v nedeľu do kostola, ale nebavilo ma to, lebo som tam ničomu nerozumel a čiastočne som sa tam bál. Relatívne pokojné obdobie dospievania sa zmenilo, keď obaja moji starší súrodenci prišli s tým, že uverili v pravého Boha – Ježiša Krista. V rodine aj celkovo na dedine to vyvolalo obrovskú vlnu odporu. Nechápal som, prečo sú takí tvrdohlaví a pre pokoj v rodine neustúpia so svojich názorov a nejdú napr. do toho kostola. Nechápal som to, ale čím ďalej, tým viac som ich rešpektoval, že si tak pevne stoja za svojou vierou. Bolo to diametrálne odlišné od toho, čo som pod pojmom kresťanstvo a viera videl na dedine. Napriek tomu som sa o Bohu s nimi nechcel baviť, i keď to bolo takmer nemožné, lebo každý náš rozhovor sa stočil na tú tému. Vytáčalo ma, že sú si istí svojou spásou a veria všetkému, čo sa píše v Biblii. V Biblii!!! – starej náboženskej knihe, ktorú moderná veda a pokrok ľudstva už dávno vyvrátili. Aspoň tak som si to myslel…

Takto ubehli asi tri roky. A potom prišli jedny letné prázdniny. S partiou ľudí, ktorí išli na Donovaly na paragliding, som sa vybral aj ja. Medzi nimi bol aj môj brat s budúcou manželkou. Celý čas to prebiehalo ako klasický letný výlet. V istý deň sme však navštívili Banskú Bystricu a oni dvaja povedali, že idú na akúsi kresťanskú konferenciu. OK, nech si idú, my ostatní ich počkáme niekde pri pive. Boli sme dohodnutí na určitý čas odchodu, ale oni stále neprichádzali. Losovali sme, kto pôjde po nich. Prehral som, takže som musel ísť ja. Prišiel som do tej budovy (bolo to niekde v centre BB), kde sa konferencia konala a niečo ma ovalilo. Niečo zvláštne, ťažko opísateľné, ale v pozitívnom slova zmysle. Neriešil som to, chcel som ich len zavolať, aby už išli. Potichu som sa dostal k nim do radu, kde sedeli. Kázanie sa o chvíľu prerušilo a všetci sa začali bez príčiny smiať. To sú totálni blázni, pomyslel som si a chcel sa odtiaľ čo najrýchlejšie dostať preč. Vtom dal rečník (pastor Kříž) výzvu, či tam je niekto, kto chce prijať Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. S údivom som pozeral na svoju ruku, ako sa sama zodvihla… A tak som ako jediný išiel dopredu, modlil sa modlitbu spasenia a ako na mňa pastor kládol ruky, začal som rozprávať v jazykoch (vtedy som ani netušil, že čo sa to deje). A medzitým som plakal ako malý chlapec… Ale to bola len prvá časť môjho „obrátenia sa“. Tu som uveril len srdcom. Hlava sa do toho ešte nechcela zapojiť – v mysli som mal rôzne predsudky o vierohodnosti Biblie, veril som v evolúciu…

Po tejto udalosti som žil rok a pol viac menej takým istým životom ako predtým, akurát som bol vždy okamžite vnútorne usvedčovaný, keď som urobil niečo zlé. Medzitým som ale prečítal celú Bibliu a intenzívne sa zaoberal otázkou: evolúcia verzus stvorenie. S úžasom som zisťoval, že teória evolúcie je naozaj len teóriou a navyše veľmi nepresnou, plnou chýb, poloprávd, zavádzaní a vo veľkej miere je v rozpore s prírodnými vedami (ale to by bolo na samostatný článok). Všetko mi začalo do seba zapadať – vznik starovekých vyspelých civilizácií, rôzne anomálie v archeologických nálezoch, rôzne otázky o živote… a všetky odpovede boli v tej knihe… Biblii. Ako som tak sedel a študoval túto tému v univerzitnej knižnici, zrazu mi to došlo! Vedel som, že sa musím dať pokrstiť a skončiť s rozpolteným životom – aj Boh aj svet. Vybral som si Stvoriteľa neba i zeme, Pána pánov a Kráľa kráľov, jediného pravého Boha, Mesiáša – Ježiša Nazaretského. Integrita mojej osobnosti bola dokonaná vo vodnom krste, ktorý som absolvoval hneď na druhý deň v miestnom zbore u nás na dedine. Odvtedy viem, že som „nový“ človek. „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou!“ (Matúš 22,37) Už to nebolo len pocitové, ale celkom vedomé rozhodnutie. A nie, nespáchal som „intelektuálnu samovraždu“, ako to mnohí nazývajú. Práve naopak! Život mi začal dávať zmysel. Preto, ak toto číta niekto neveriaci alebo pochybujúci – vyzývam Ťa, skúmaj Bibliu zo všetkých strán, bez predsudkov a som presvedčený, že prídeš k rovnakému záveru ako ja. Alebo ešte jednoduchšie – popros Boha, aby sa ti dal spoznať. A On sa ti dá spoznať.

A na záver ešte jedna vec. Od svojich študentských čias som mal diagnostikovanú intoleranciu na laktózu. Jednoducho povedané, nemohol som piť alebo jesť žiadne mliečne výrobky. Ak som to skúsil, išli zo mňa veľmi rýchlo preč :). Hneď po krste som si povedal: „Bože, veď ty si Boh zázrakov a je napísané, že si na seba zobral všetky naše nemoci, takže aj tú, čo trápi mňa,“ nalial som si plný pohár mlieka a pred mojou mamou ho vypil. A… nič! Odvtedy môžem piť mlieko v akýchkoľvek množstvách. Haleluja, náš Boh je dobrý!

Od „obrátenia sa“ ubehlo už 13 rokov, ale ani raz som nezapochyboval o tom, či som urobil dobré rozhodnutie. Bolo to najlepšie rozhodnutie v mojom živote. Samozrejme, prišli aj ťažké chvíle, ale kresťanstvo nie je o tom, že budeme žiť v ružovom obláčiku a nič sa nás nedotkne. Mnohým veciam nerozumiem, mnohé ma trápia a sú aj temné obdobia, ale viem, že Boh je vždy so mnou. Viem, že Boh je môj dobrý Otec, ktorý sa o mňa vždy postará.

Už sa báť nemusíme

Silvia

Pochádzam z rodiny, ktorá nebola veriaca. No na­priek tomu som mala krásne detstvo aj dospievanie. S rodičmi a sestrou sme si žili síce skromne, ale veselo. Mali sme a máme úprimný a dobrý vzťah. O Bohu som vôbec nepremýšľala. Až v dospelosti som sa začala stretať aj s ľuďmi, ktorí o Bohu niečo rozprávali. Ale mne to išlo jedným uchom dnu a druhým von. Aj keď… boli to zvláštni ľudia – stále veselí, radostní, láskaví, obetaví. Mala som chuť byť s nimi. Roky bežali, život som mala v podstate príjemný. S priateľom (teraz už manželom) a kamarátmi sme chodili na rôzne festivaly a koncerty. Pracovala som v novootvorenej predajni s mobilnými telefónmi, kde však chodilo veľmi málo zákazníkov. Takmer nikto. Písala som si zápisník. V jeden deň som doňho veľkým červeným napísala: „Bože, ak si, daj mi zákazníkov.“ A odišla som na obed. Keď som sa vrátila z obeda, už sa tam prechádzal prvý zákazník, ktorý sa tak zvláštne pozeral. Nezdalo sa, že by si chcel niečo kúpiť. Predstavil sa ako výkonný riaditeľ jednej veľkej telekomunikačnej firmy a spýtal sa, či by som chcela u nich pracovať. O mesiac som už stála v bratislavskej pobočke, kde som mala rad zákazníkov od rána až do večera. Vtedy som si povedala: „Aha! Tak teda, Bože, asi si! No, ale keď Ty si a ja žijem tak, že nie si – potom mám problém!“

Vtedy som začala prehodnocovať svoj život a modliť sa k Bohu. Ešte som si však stále hovorila, že Ho až tak veľmi nepotrebujem. Po pár rokoch prišiel večer, na ktorý asi nikdy nezabudnem. Sedela som doma s našimi a pozerali sme večerné správy. A zrazu som z televízie počula – ten zomrel, tú prepadli, tamtoho opitý vodič zrazil, mladí, starí… Sedela som ako prikovaná. Veď to sa môže stať aj mne, aj hocikomu! Aj keď som mladá. Dostala som obrovský strach! Ako sa ochránim? Ako ochránim svojich rodičov? Sestru? Rodinu? Kamarátov? A keď sa neochránime? Kam pôjdeme? Čo bude? Potrebovala som niečo/niekoho, kto zastreší môj život a život mojich blízkych, aby dokázal odkloniť chorobu, toho opitého vodiča, ten padajúci strom… Hľadala som. Trochu som tušila, že by to mohol byť Boh, ale ako to urobí? Medzičasom sa môj priateľ obrátil, zobrali sme sa a ja som dostala Bibliu. Keďže som už vedela, že Boh je a toto bolo Jeho slovo, začala som si v ňom listovať. Nenápadne som sa pýtala veriacich ľudí, ako to oni chápu.

Netrvalo dlho a pochopila som, že Boh je milujúci Otec, ktorý klope na moje srdce a čaká, kým otvorím. Pochopila som, že s hriechmi sa do neba nedostanem. Ježiš mi moje hriechy môže vziať. Prijmem Jeho pomoc a môžem ísť do neba, alebo nie? Prijala som JEŽIŠA! Prišla radosť, úzkosti zmizli, strach sa pomaly vytratil. Každé ráno Bohu ďakujem, že nás zachránil a ochraňuje nás. Požehnal nám krásne manželstvo, dve skvelé zdravé deti, milovaných bratov a sestry, veľkú rodinu, domov, teplo, jedlo, zdravie, prácu a zabezpečil nás. Už sa báť nemusíme. Našli sme zbor v Hodoníne, do ktorého chodíme a môžeme sa zapájať do práce pre Pána – spievam vo chválach a vyučujem malé detičky o tom, aký Boh je a že ich má rád. Boh má v rukách naše životy a tým, ktorí Ho milujú, všetko pôsobí na dobré (Rimanom 8,28). Haleluja! Želám vám, aby ste aj vy našli najlepšieho Priateľa a Záchrancu, JEŽIŠA!